Madhumati (1958)

Réžia: Bimal Roy
Hrajú: Dilip Kumar, Vyjayanthimala, Pran, Johnny Walker
Žáner: romantický, mysteriózny
Dĺžka: 2h:46m.07s

ČSFD / IMDB

Prvý čiernobiely bollywoodsky film, ktorý som si pozrela. To chcelo vlastnú recenziu.:) Samozrejme o ňom nepíšem len kvôli tomuto prvenstvu. Madhumati ma zaujala, okrem toho držala rekord v počte filmových ocenení Filmfare celých 37 rokov, kým ju v 1995 neporazil film Dilwale Dulhaniya Le Jayenge. Je to proste klasika, ktorú stojí za to vidieť. Mám radšej farebné filmy, to sa nezmenilo. Ale tieto čiernobiele majú svoje čaro...

Mladý inžinier Devendra cestuje počas daždivej noci na vlakovú stanicu, aby tam vyzdvihol svoju ženu a dieťa. Búrka spôsobila zosun pôdy, čo im zabráni pokračovať a sú nútení hľadať útočisko v blízkom sídle. Devendra tu zažíva zvláštne javy – počuje smiech, plač, veľa vecí mu pripadá povedomých. Nakoniec uvidí portrét predchádzajúceho vlastníka sídla a je si istý, že ho nakreslil on – začnú sa mu vracať spomienky na minulý život, ktorý rozpráva správcovi a svojmu kamarátovi.

Kedysi sa volal Anand, bol správcom a účtovníkom tamojšej píly. Vo voľnom čase sa prechádzal po lese, kreslil prírodu, obdivoval krásu okolo seba. Pri svojich potulkách stretol Madhumati, dievča zo susednej osady. Najprv sa pred ním ukrývala, ale keď zistila, že je dobrý muž, spriatelili sa. Začali sa stretávať v lese, trávili spolu každý deň, ona rozprávala a behala z miesta na miesto, a on bol unesený jej naivnosťou a úprimnosťou. Prekážkou za šťastím im bol Anandov šéf Ugra Narayan, ktorému Madhu padla do oka, a jej otec, ktorý odmietal Ananda prijať kvôli krvavej minulosti s jeho zamestnávateľom.

Raja Ugra Narayan

Je to tretí film s Vyjayanthimalou, ktorý som videla. V Amrapali bola zvodná a odvážna tanečníčka (to je kombinácia!!), v Suraj zase tvrdohlavá princezná. Čiže dosť odlišné postavy a zakaždým mi pripadala vierohodná. V tomto filme má jednu hlavnú rolu a hneď dve menšie. Strašne sa mi páči jej okrúhla tvár. Mala tu len dvadsaťdva rokov, čo jej len dopomohlo k zobrazeniu naivného dievčaťa, ktoré si myslí, že slnko chodí spať do jaskyne, v noci putuje pod zemou a na druhý deň vyjde z jaskyne na opačnej strane. :) Bola malé šidlo, neobsedela, veľa rozprávala. Režisérova predstava o dedinskom dievčati mi nesadla po každej stránke, ale nedokážem to objektívne posúdiť. Okrem toho som spokojná, keď vidím Vyjay na obrazovke, takže ak tam boli nejaké veľké nedostatky, nevšimla som si ich... bola som zaneprázdnená zízaním :)

Dilipa Kumara som videla predtým len v Mughal-E-Azam, ale tu sa mi páčil oveľa viacej. Počas zlatej éry Bollywoodu sa preslávil ako Kráľ tragédie, bol známy najmä svojím umierneným hraním. Ehm, nepozerám indické filmy preto, že chcem vidieť jednotvárne hranie, ďakujem veľmi pekne. V Madhumati preukázal dosť charakteru, tu som mu verila, že je do svojej vyvolenej zaľúbený. Usmieval sa!! Spieval! Bol zlatý! Prepáčte tie výkričníky, ale pre mňa to bol šok. Menšiu chybičku (či väčšiu) som si všimla len v jeho šatníku z minulosti – mal na sebe oblečenie, ktoré sa skôr hodilo do doby rozprávania príbehu (1958). Nad to, že vyzeral o dosť staršie než Vyj, som sa tentokrát rada povzniesla :)

Vo filme sa objavil aj Johnny Walker. Nie, nehovorím o značke alkoholu. Je to meno komika. Jeho rola bola našťastie krátka. Mal jednu zbytočnú pesníčku, ktorú by som z filmu najradšej vystrihla, inak bol ale neškodný. Apropo, čo sa hudby týka, tak mi tých hudobných vsuviek prišlo predsa len prehnane veľa. Najmä keď medzi nimi bol len minútový odstup. :) Okrem toho mi u hudby vadí, keď neznie štúdiovo čistučko. Obzvlášť pri muzikáloch, čo Madhumati so svojimi dvanástimi (!!) pesničkami rozhodne je.

 

Niektoré boli krásne, iné mi pripadali úplne zbytočné. Keďže som na indických filmoch nevyrastala, nemajú pre mňa skladby takú sentimentálnu hodnotu, ako pre domácich divákov. Žiadna z nich mi neutkvela v pamäti.

Trochu mi vadilo tempo. Nie uprostred, keď sa Anand a Madhumati zbližovali; to bola moja obľúbená časť. Režisérovi sa celkom podarilo vytvoriť napätie v minulosti, ale rozuzlenie v prítomnosti bolo dosť očividné aj bez toho, aby nám ho Devendra sám povedal – niektoré veci je lepšie nechať na diváka, nech ich zistí sám.

Na to, že to bol príbeh o reinkarnácii, veľmi sa s týmto uhlom nepracovalo. Bol to vlastne príbeh odohrávajúci sa v minulosti s náhlym vyústením v 'prítomnosti'. Ako ľúbostný príbeh ale fungoval. Najmä keďže medzi Anandom a Madhumati bol taký nežný vzťah, ktorý v dnešných bollywoodskych filmoch často nenájdeme. Dnes to musí byť všetko o vášni a 'chémii'. Bleh.